Loading...

Atletika mi nevzala nič, naopak, dala mi všetko, čím som!

Persóna
Matej Tóth

Olympijsky víťaz v atletickej chôdzi na 50 km, 2016 Rio de Janeiro

Čo je to biologický pas?

Biologický pas funguje v atletike od roku 2009. Je rozdelený na dva moduly – steroidný a hematologický. Pri steroidnom sa odoberá moč a sledujú sa parametre v tele, ktorých hladina môže byť ovplyvnená prítomnosťou zakázaných látok s podporným účinkom. Hematologický, zase skúma parametre krvi ako sú napríklad hladina červených krviniek, množstvo nedozretých červených krviniek, objem krvi, krvnej plazmy a ich rôzne pomery. Na základe dlhodobého odberu vzoriek a ich následného pozorovania sa športovcovi nastavia horné a spodné limity, ktoré má každý športovec individuálne. Ak dôjde k odchýleniu od týchto hraníc, vzorka je označená za podozrivú a postúpi sa na kontrolu odborníkom.Matejovi Tóthovi ako vytrvalcovi, sledujú len hematologický pas.

Na úvod sa chcem poďakovať, že ste si našiel na nás čas. Začneme tak zľahka. Kedy ste sa naučil chodiť ako dieťa?

Úplne štandardne. Mal som asi rok. Naši spomínajú, že môj brat naopak chodil veľmi skoro, ako 10mesačný.

Bipedializmus alias chôdza na dvoch nohách je dodnes považovaná za jednu z výsad človeka. Ľudia sme tento najjednoduchší spôsob prepravy dokázali povýšiť na súťažnú disciplínu už v dobách starého Egypta. Ako samostatná disciplína sa atletická chôdza prvýkrát predstavila na Olympijských hrách v roku 1908. Ako sa k nej dostal mladý Matej?

V podstate náhodou. Respektíve cez atletiku. Chodil som na základnú školu, kde bola pre druhý stupeň zriadená atletická trieda. A niekedy v 3. – 4. ročníku ma atletika upútala. Rád som behával, atletický štadión sme mali asi 300 m od školy. Tak som sa do tej triedy pokúsil dostať. Vtedy boli prijímacie skúšky a výber veľmi náročné. Nebolo to síce najhladšie, ale nakoniec som sa do tej triedy dostal. A keď sme skúšali chôdzu, patril som v nej k najlepším. Tak som sa dostal k trénerovi a špecialistovi Petrovi Mečiarovi, ktorý zohral najpodstatnejšiu úlohu v mojej kariére. Ukázal mi krásy tejto disciplíny a vštepil mi lásku k nej. Po pár mesiacoch tréningu som bol sfanatizovaný, a netúžil som po ničom inom, len byť profesionálny športovec – chodec.

Hovoríte, že Peter Mečiar vám ukázal krásy atletickej chôdze. Toto vás drží už viac ako 20 rokov pri tomto športe?

Áno, je to už spomínaná láska k športu a k tejto disciplíne. Aj po 22 rokoch a nachodených sto tisíc kilometroch ma chôdza stále baví, napĺňa a robí mi radosť. Navyše v posledných rokoch robia moje výkony a výsledky radosť aj celému Slovensku.

Čo sú podľa vás základné stavebné kamene vášho úspechu?

Budem sa opakovať, ale úplne najdôležitejšie je mať rád, čo robím. Ale pre dosahovanie nejlepčích výkonov, je k tomu potreba oveľa viac. Zhrnul by som to tak, že všetko musí do seba zapadnúť. A na veľa z tých vecí treba mať aj šťastie. Myslím, že, keby som teraz ešte raz začal robiť od 13 rokov to isté, tak by to nemuselo znamenať, že olympiádu opäť vyhrám. Už vôbec to nie je návod na víťazstvo. Myslím si, že keď sa každý človek bude snažiť pracovať poctivo, zodpovedne, cieľavedome, skromne, pokorne, keď bude mať okolo seba správnych ľudí, tak sa úspech dostaví.

Tomu rozumiem, 22 rokov je skutočne dlhá doba. Čo vás motivuje kráčať stále ďalej?

Okrem už toľko skloňovanej radosti z toho čo robím, ma momentálne najviac motivuje podpora verejnosti. Tak ako ma ľudia podporili, keď mi bolo najťažšie, cítim obrovskú silu a motiváciu od nich aj teraz. Chcem sa im ešte za podporu odvďačiť a priniesť na Slovensko ešte nejaké pekné úspechy.

Keď ako amatéri sledujeme atletickú chôdzu v televízii nie jedného človeka napadne, že z toho zvláštneho kolísavého pohybu musia ukrutne bolieť bedrové kĺby. Ako sa udržujete vo forme?

Myslia si to takmer všetci, ale bedrové kĺby pri atletickej chôdzi netrpia nijak výnimočne. Práve naopak, nepoznám chodca, ktorý by mal s bedrovými kĺbmi problémy. Každopádne pri obrovských tréningových dávkach dostáva telo riadne zabrať a regenerácia, cvičenie a správna životospráva je alfou a omegou dlhotrvajúcej kariéry. A čím som starší, tým mi treba regenerácie viac. Aj preto idem do ďalších rokov s pokorou. Musím rešpektovať svoje telo a športovať môžem, len pokiaľ mi to zdravie dovolí.

Koľkokrát vás vlastne doteraz diskvalifikovali za zlú techniku chôdze? Ono to znie divne. Zlá technika chôdze, ale pravidlá IAAF sú celkom jasné. Pravidlo 230 IAAF hovorí: Atletická chôdza je taká postupnosť krokov, pri ktorej pretekár udržuje stály dotyk so zemou a nedochádza k ľudským okom viditeľnému prerušeniu tohto dotyku. Oporná noha musí byť napnutá, t.j. nepokrčená v kolene od prvého dotyku nohy so zemou až do dosiahnutia zvislej vzpriamenej polohy.

V živote ma diskvalifikovali dvakrát. Vždy na 20km trati. Raz v roku 2005 na Majstrovstvách Európy do 23 rokov, kde by som pravdepodobne získal medailu. A o 10 rokov som ten pocit zažil opäť. V Portugalsku v rámci svetového chodeckého seriálu, dokonca až po prejdení do cieľa. Do posledného kilometra som šiel v čele v skupine štyroch chodcov. Mal som už dva návrhy na diskvalifikáciu (tri znamenajú diskvalifikáciu), tak som súboj o zlato, aj napriek dobrým pocitom, vypustil a do cieľa som prišiel ako štvrtý. Aj napriek tomu mi v cieli, asi 2-3 minúty po skončení pretekov, vrchný rozhodca prišiel ukázať červenú. Bol som dosť nahnevaný, keďže s technikou som absolútne problémy nemal ani pred tým, ani potom. Ale rýchlo som sa s tým vyrovnal a ďalšie štarty ma utvrdili v tom, že viem chodiť čisto. Pár týždňov potom som bol druhý na Európskom pohári a následne som sa stal majstrom sveta – bez jediného napomenutia. Aj to svedčí o tom, že kým rozhodujú ľudia, tak vždy bude posúdenie subjektívne. Ale celkovo vnímam rozhodovanie na svetových podujatiach ako správne.

Pred nedávnom ste sa vrátili aj s celým tímom zo sústredenia v Juhoafrickej republike. Ladili ste formu na nadchádzajúce Majstrovstvá Slovenka a Európy? Ako vypadá taký tréningový tábor atletického chodca? Beháte vôbec niekedy?

Sústredenie v JAR bolo hlavné sústredenie zimy. V podstate, predtým sme sa chystali na to, aby sme tam mohli odrobiť maximum. Tie tri týždne boli kľúčové pred majstrovstvami Slovenska v Dudinciach. Preto je tam robota veľmi náročná a 24 hodín denne som koncentrovaný na šport. Okrem tréningu, ktorého je viac ako dosť (vyše 200 km týždenne), veľa regenerujeme, cvičíme, oddychujeme, kvalitne sa stravujeme. Väčšinu z tej tréningovej dávky absolvujeme chôdzou, ale v rámci relaxu (napríklad druhé fázy) zvykneme aj behať. Napríklad pred olympiádou, kvôli zraneniu, som nebol schopný trénovať dve chodecké fázy denne, tak som chodil poobede plávať.

Bolo to vaše prvé veľké sústredenie po nevynútenej pauze spôsobenej aférou okolo obvinení IAAF z dopingu? Tieto obvinenia zaznamenal celý atletický svet a na niekoľko mesiacov vaše meno plnilo noviny nielen na Slovensku. Nakoniec celá aféra skončila vaším víťazstvom. Máte čistý štít a právo opäť súťažiť. Ako ten celý príbeh začal? A zmenilo to vo vás niečo?

Začalo to jedným emailom z IAAF. Nezrovnalosť v biologickom pase. Nič viac. Jedna veta mi zmenila život na osem mesiacov. Určite to nechalo stopu na celý život, ale pár mesiacov po kauze, môžem vyhlásiť, že pozitívnu. Aj napriek zlému obdobiu, pocitu krivdy a nespravodlivosti, mi priniesol tento prípad aj veľa dobrých vecí. Som silnejší. Zistil som, že mám skvelú rodinu, že mám obrovskú podporu verejnosti, spoznal som renomovaných vedcov, ktorí mi pomáhali častokrát aj úplne nezištne. Teraz viem, že keď ma v živote stretne niečo zlé, a som presvedčený, že život mi prekážky ešte prinesie, dokážem bojovať so všetkým. Naučil som sa, že frustrácia, hnev, zatrpknutosť mi v ničom nepomôžu. Naopak, racionalita, odhodlanosť a vytrvalosť mi zachránili športovú kariéru.

Ste teraz pod drobnohľadom komisárov IAAF, alebo už máte viac vzduchu?

Tak ako som bol kontrolovaný pred tým, som aj teraz. Od definitívneho ukončenia prípadu 21. 12. 2017 mám za sebou päť dopingových testov, čo je určite nadpriemer. Ale nemám s tým najmenší problém, nemám čo skrývať. Komisári prišli dokonca k nám domov aj na Veľkonočný pondelok. Sme sa smiali, že prvých polievačov som mal ja, už ráno v 5:30.

Vo svojom živote okrem role atletického chodca zastávate tiež role manžela a otca dvoch dcér. Aký je olympijsky víťaz Matej Tóth manžel a otec?

Hlavne sa snažím byť taký istý otec a manžel, ako som bol pred olympiádou. Moje deti ani manželka doma nepotrebujú olympijského víťaza, ale hlavne milujúceho otca a manžela. A robím všetko preto, aby to tak bolo. Aby boli moje baby spokojné, aby sme sa mali radi, mohli sa na seba spoľahnúť, podporovali sa, tešili sa spolu. Som rodinný typ, takže každú voľnú chvíľu trávim s rodinkou. Keď som doma, moje záujmy a hobby idú bokom.

Navyše ste rozbehli projekt Športová akadémia Mateja Tótha? Čo vás k tomu viedlo a ako projekt pokračuje?

Myšlienka vznikla hneď po olympiáde. Kládli sme si so svojim tímom otázku, ako tento úspech pretaviť do niečoho trvácnejšieho a zmysluplnejšieho ako „len“ užiť si radosť z neho. Preto sme si povedali, že využime moju popularitu, aby sme prilákali čo najviac detí k športu. A keď ich už prilákame, tak im dáme naozaj niečo výnimočné a kvalitné. A to je vlastne aj cieľ našej akadémie. Motivovať deti k športu, vybudovať pozitívny vzťah k pohybu a dať im správny odrazový mostík do možnej budúcej športovej kariéry.

Myslím, že sa nám podarilo rozbehnúť výnimočný projekt pre deti do 10 rokov. Okrem toho, že nesie meno olympijského víťaza, čo by bolo pochopiteľne veľmi málo na dlhodobý úspech, máme vypracovanú jedinečnú metodiku, ktorou sa budú riadiť všetci vyškolení tréneri. Majú v rukách nielen presný časovo-tematický plán, ale aj presný rozpis jednotlivých cvičení, hier, polôh. Jedinečnosť našej metodiky spočíva hlavne v tom, že sa prvýkrát podarilo skombinovať tréning detí s fyzioterapeutickými cvičeniami vývojovej kineziológie a detskej psychológie.

Tešíme, že po necelom roku navštevuje naše tréningy viac ako 1 200 detí. Sme od Malaciek až po Sobrance, od Komárna až po Mútne na Orave. Máme vyškolených vyše 100 trénerov, okolo 70 tréningových skupín. Čo mňa osobne najviac teší je, že vďaka spolupráci s našimi partnermi, niektorými samosprávami, či samotnými školami, ponúkame celoročne tréningy viac ako polovici detí úplne zadarmo.

Nechceme však poľaviť a už teraz pripravujeme všetko na ďalší rok. Práve prebieha súťaž škôl o grant nášho partnera, vďaka ktorému bude akadémia na 40 školách po celom Slovensku zadarmo.

A na záver skúsime niečo iné. Na čo sa vás zatiaľ nikto neopýtal, ale vy máte potrebu na tú otázku odpovedať?

Po stovkách rozhovorov si myslím, že neexistuje nič, čo by o mne ľudia nevedeli. Dokonca aj vaša otázka už zopárkrát padla. Ale predsa by som chcel mať jednu otázku v každom rozhovore. Podľa mňa nikdy nie je dosť príležitostí ďakovať. Takže, ak by som si mal dať otázku, tak by bola: „Komu vďačíte za svoje úspechy?“ A odpoveď by bola asi v štýle, že by na to nestačila ani kniha. Takže do časopisu by som to musel skrátiť nasledovne. Od mojich rodičov, brata, manželky, detí, svokrovcov, švagrov, švagriné, krstnú mamu, starých rodičov a celú veľkú rodinu, cez trénerov, lekárov, fyzioterapeutov, sestričky, ľudí z Dukly, SAZ, SOV, reklamných partnerov, malých (pre mňa veľkých) sponzorov, až po všetkých tých obyčajných (pre mňa výnimočných) ľudí, ktorí mi fandili, tešili sa so mnou, ale ma aj držali nad hladinou, keď bolo treba. A samozrejme ďakujem Bohu za všetkých týchto ľudí a pomoc.

„Matej Tóth je v atletickom svete veľmi známe meno. Olympijsky víťaz a majster sveta v atletickej chôdzi na 50 km. Kto je ale Matej Tóth ak práve nepretrháva pásku na niektorom zo svetových vrcholových podujatí?“